Tajomstvo strachu - prečo a ako nás ovplyvňuje strach (Autor: Jiří Pařízek)

So strachom nastáva problém, keď nám začne výrazne zasahovať do života. Môže nám znemožniť normálne fungovanie v živote, v práci, v rodine alebo pri koníčkoch...

„Strach klame a ty mu veríš.“

Strach je jednou z emočných výbav človeka, ktoré nám majú pomôcť vyhnúť sa nebezpečenstvu. Čo sa však stane, keď nad nami prevezme moc, alebo nás ovplyvňuje pri každodenných činnostiach? Každý z nás už asi zažil nejaký druh strachu. Napríklad pred skúškou v škole. V takej situácii sa nám zrýchli tep, potia sa nám ruky, lapáme po dychu, je nám mdlo… - Friedrich Nietzsche

 

Strach vznikne, keď niečo iné v nás uhasne.

So strachom nastáva problém, keď nám začne výrazne zasahovať do života. Môže nám znemožniť normálne fungovanie v živote, v práci, v rodine alebo pri koníčkoch. Ak sa tak stane a strach nás do veľkej miery či úplne ovplyvňuje, môže ísť o signál, že treba so situáciou začať niečo robiť. Nedovoľme, aby nám strach prerástol cez hlavu a zabránil nám vykonávať obyčajné životné činnosti.

 

Ako teda strach vzniká?

Predstavte si situáciu, že ste súčasťou skupiny ľudí a ocitli ste sa pred veľkou, nebezpečnou úlohou. V stredoveku by to mohlo byť ísť uloviť nejaké nebezpečné zviera kvôli prežitiu. Kým ste ešte v bezpečí, tak si v mysli vykonštruujete celú nadchádzajúcu situáciu rovnako dobre, akoby bola reálna, a tá vás začne desiť. To kvôli tomu, že vás napadne veľa situácií, ktoré by sa mohli stať. A tak začnete mať strach.

Také situácie a pocity však denne spúšťame, vedome či nevedome, i na podnety, ktoré normálne človek ako ohrozujúce nevníma. V takej situácie sa potom často stáva, že sme konštruktéri v našej mysli. Mozog nerozoznáva medzi silnými predstavami a tým, čo sa v skutočnosti deje. Reaguje na ne rovnako. Ak si teda v mysli predstavíme nebezpečné zviera, dáme mu podobu i schopnosti, ktoré sú pre nás nebezpečné, vytvoríme tvora a situáciu, v ktorej máme strach, pretože nás to môže ohroziť. Myseľ na také predstavy reaguje strachom, pretože nás chce prirodzene ochrániť.

Keď to dobre spojíme so svojim životom, tak sa niekedy môže stať, že sa bojíme chodiť medzi ľudí, ísť cez prechod, autobusom, či čakať v rade... Dôležité je rozpoznať, kedy to ešte nie je problém a naopak, kedy nás strach výrazne ovplyvňuje v našom živote.

 

Vnímanie nášho vonkajšieho sveta.

Svet okolo nás vnímame všetkými zmyslami. Naša myseľ zaznamená všetky informácie z okolia. Tieto informácie však nie sme schopní vedome  spracovať. Iba tie, na ktoré uprieme pozornosť. Zvyšok informácií z nášho okolia prichádza k nášmu nevedomiu. Nevedomie je schopné spracovávať informácie oveľa rýchlejšie a vyvodzuje z vonkajších informácií reakcie, na ktoré reaguje skôr, než by sme my zareagovali vedome. Tieto reakcie nám napomáhali po tisícročia prežiť nebezpečenstvo. Preto máme vrodené, resp. zdedené strachy z výšok, z tmy…

 

Vedomá a nevedomá cesta.

Ak sa stane niečo v našej blízkosti, alebo  sa ocitneme v nejakej situácii, naša nevedomá myseľ môže situáciu vyhodnotiť ako hrozbu (ranu, ohrozenie, miesto…). Už sa vám určite stalo, že ste sa najprv zľakli, ako reakcia na nejaký podnet, a až potom ste začali premýšľať, čo sa stalo. Asi mi dáte za pravdu, že poradie je správne. Nepoznám nikoho, kto by najprv premýšľal, či sa má zľaknúť.

Čím je to však dané a prečo to tak je?

Existujú dve cesty, ktorými sa šíria informácie v našom mozgu. Prvá cesta je nevedomá reakcia, ktorá je omnoho rýchlejšia než vedomá. Ide o cestu, ktorá vedie zo zmyslov cez štruktúru „talamus“ priamo do amygdaly. Ta zalarmuje ostatné časti mozgu, čo má za následok reakciu ako je úľak, šklbnutie, búšenie srdca… To všetko sa stane ešte pred tým, ako si uvedomíme danú situáciu. Nastáva teda dej, kedy sa najprv zľakneme a až potom o celej situácii začneme vedome premýšľať.

Druhá cesta je vedomá reakcia. Nastáva až po aktivácii strachu, kedy zareaguje naša vedomá myseľ. Informácia putuje do talamusu, ktorý prerozdeľuje informácie ďalej do mozgovej kôry. Kôra tieto informácie ďalej spracováva. V tomto okamihu dochádza k uvedomeniu si celej situácie a k vyhodnocovaniu, či situácia vyžaduje našu pozornosť. Ak áno, tak tok informácií ďalej podnecuje amygdalu a ďalej spúšťa strachovú reakciu, ktorá nastala.

Strachy sú zakódované informácie v našom mozgu a podnecuje ich nevedomá časť, ktorá reaguje na okolité podnety. Pomáha nám prežiť, ale môže nadobudnúť i chorobné podoby, ktoré nám znemožnia žiť náš život pokojne a plnohodnotne.

Stavajte jednu tehličku po druhej a postavíte dom – s tým, že položíte každú zvolenú tehlu najlepšie, ako len tehla môže byť položená.

 

Autor: Jiří Pařízek

0x 0x