Interview s psychoterapeutom Mgr. Martinom Milerom

Psychoterapeut Martin Miler má bohaté skúsenosti v oblasti psychoterapie. Jeho príbeh sa začal záujmom o filozofiu, kde si uvedomil potrebu radostného života ...

Martin vyštudoval psychológiu na Trnavskej univerzite v roku 1998. Následne sa venoval najmä psychoterapii, najprv v nemocnici v Ružinove a neskôr vo svojej súkromnej ambulancii. V psychoterapeutickej oblasti má vzdelanie a prax v Psychoterapii zameranej na človeka – PCA, Katatýmno-imaginatívnej psychoterapii, Psychoterapii zameranej na emócie – EFT. V období od 2005 – 2007 učil na Trnavskej univerzite predmet Experienciálna psychoterapia. Neskôr v rokoch 2012 – 2013 absolvoval vzdelávanie v Integratívnom koučingu a kľúčových kompetenciách podľa štandardov ICF. Martin je súčasťou tímu firmy Training Factory s.r.o. V rokoch 2011 – 2015 bol taktiež prezidentom Slovenskej komory psychológov. Od roku 2014 pôsobí ako výkonný riaditeľ PCA Inštitútu Ister. V súčasnosti sa vo svojej spoločnosti Ars Viae s.r.o. venuje najmä oblasti pozitívnej psychológie (pozitívny koučing, PERMA), osobnostnému rozvoju (psychohygiena, prevencia vyhorenia, budovanie sebavedomia, free time management, asertivita). Filozoficky sa zaujíma o existenciálne témy (smrť, sloboda, osamelosť, zmysel života), neuroplasticitu (fungovanie mozgu na základe princípu „use it or lose it“), princípy metafyziky kvality (fungovanie statických a dynamických hodnotových vzorcov) a princípy antifragility (posilňovanie systémov na základe náhodilosti).

 

1. Vyštudovali ste psychológiu, a dlhé roky sa na tej najvyššej úrovni venujete i psychoterapii, čo vás motivovalo k tejto pomocnej profesii?

 

Moja cesta k psychológii a následne k psychoterapii začala paradoxne počas môjho stredoškolského štúdia na elektrotechnickej priemyslovke. V treťom ročníku nastala vďaka nežnej revolúcii zmena v spoločnosti a mňa táto zmena priviedla k filozofii. Začal som sa viac zaujímať o humanitné smery a dokonca v štvrtom ročníku som si podal prihlášku aj na filozofiu. Nebolo to však také jednoduché, predsa len sa očakávalo, že humanitne sa budú profilovať skôr gymnazisti. Postupom času som si tiež uvedomil, že filozofia v dnešných časoch už nefunguje ako za čias Sokrata, Platóna, Aristotela, Diogéna. Týchto i ďalších filozofov som vnímal ako ľudí, ktorí hľadali spôsoby a východiská ako „lepšie žiť“ a zároveň boli v kontakte s ľuďmi naokolo. Uvedomil som si, že v dnešných časoch, ak chcem byť v priamom kontakte s ľuďmi, tak je to skôr psychológia resp. psychoterapia, ktoré tiež hľadajú ako na jednej strane umenšovať ľudské strádanie a na druhej strane hľadajú spôsoby ako rozvíjať radostné prežívanie.

 

2. V rámci vašej psychoterapeutickej praxe ste sa zamerali i na tzv. Katatýmno-imaginatívnu psychoterapiu, môžete nám bližšie definovať, kedy ju možno použiť a aké problémy sa ňou riešia?

 

Katatýmno-imaginatívna psychoterapia (KIP) patrí medzi tzv. hlbinné psychoterapie, teda psychoterapie, majúce spoločné korene a teoretické východiská spolu s psychoanalýzou. Je to smer, ktorý rozvinul H. Leuner. KIP má taký svoj podtitul, že je to terapia prostredníctvom symbolov a pod ochranou symbolov. Deje sa tak najmä cez riadené imaginácie, ktoré sa odohrávajú počas relaxovaného stavu klienta, ktorý si za zatvorenými očami predstavuje motívy, ktoré mu zadáva terapeut. KIP je plnohodnotnou psychoterapeutickou školou, ktorá sa aplikuje rovnocenne s ostatnými prístupmi. Používa sa teda napr. pri depresii, úzkosti, fóbiách, somatoformných poruchách, poruchách príjmu potravy. Je aplikovateľná u dospelých, dospievajúcich aj u detí. Závisí od toho, na ktoré ťažkosti a vekovú kategóriu sa vo svojej praxi sústreďuje konkrétny terapeut.

 

3. Okrem psychológie a psychoterapie sa venujete i koučingu. Ako sa tieto oblasti prepájajú, ale tiež odlišujú? Môžete pri jednom sedení s klientom zapájať techniky psychoterapie spolu s nástrojmi koučingu, alebo je to vylúčené?

 

Z môjho pohľadu to závisí od toho, čo v danej chvíli potrebuje klient ,resp. z čoho môže najviac profitovať. Vieme, že v koučingu kouč neradí, nevedie klienta, ale pracuje s jeho schopnosťami, potenciálmi, zdrojmi tak, aby sám našiel najlepšiu cestu, aby sa rozvíjal. V psychoterapii je to často veľmi podobné. Dobrý psychoterapeut vie, že najlepším expertom na klienta je klient sám. Terapeut vytvára podmienky, prostredie a vzťah, v ktorom sa klient môže bezpečne pohybovať vo svojom vnútri a v tomto kontexte spracovávať problematické časti svojho prežívania. To, v čom ja vidím rozdiel je, že psychoterapiu vyhľadávajú ľudia najmä vtedy, keď ich niečo trápi, ťaží a nevedia ako ďalej, kým koučing je skôr vnímaný ako nástroj na rozvoj. No rovnako ako psychoterapia, má v sebe rozvojový potenciál a neraz sa mi stalo, že klienti po vyriešení problému pokračovali v terapii lebo zistili, že ich vie posúvať aj ďalej, tak na druhej strane, koučing môžeme použiť aj na prácu s ťažkosťami. Treba povedať, že z výskumných zistení vieme, že na úspešný výsledok psychoterapeutickom procese má väčší vplyv konkrétny psychoterapeut než terapeutický prístup, s ktorým pracuje. Inými slovami dobrý psychoterapeut (a myslím si, že aj kouč) je pre výsledok dôležitejší než samotný nástroj, ktorý používa.

 

4. V rámci vašej praxi v spoločnosti Ars Viae s.r.o. sa venujete i oblasti pozitívnej psychológie (pozitívny koučing), o čo v nej presnejšie ide a komu je určená?

 

V ostatných rokoch som sa začal pomerne intenzívne zaoberať pozitívnou psychológiou. Je to smer, ktorý má za sebou zvučné mená ako Martin E. P. Seligman , Barbara L. Fredrickson, Mihaly Csikszentmihalyi, Sonja Lyubomirsky, ktorí sú skvelí výskumníci a tiež praktici. Tento smer je veľmi nákazlivý (v tom pozitívnom zmysle :-) a tak som sa rozhodol zakomponovať základné piliere pozitívnej psychológie menovite: pozitívne emócie, zaujatie činnosťou – FLOW, zmysluplnosť , úspešný výkon, pozitívne vzťahy aj do koučingového procesu. Vytvára sa tým príležitosť vedome sa sústrediť na oblasti, o ktorých vieme (jestvujú na to výskumné dôkazy), že dokážu pozitívnym smerom ovplyvniť ľudské prežívanie. Tento postup je určený ľuďom, ktorí v oblasti osobného rozvoja hľadajú viac než len vyššiu výkonnosť či pracovnú efektivitu. Je o komplexnom pohľade na to čo nás môže robiť šťastnými.

 

5. Filozoficky sa zaujímate i o neuroplasticitu (fungovanie mozgu na základe princípu „use it or lose it“). Viete nám priblížiť ako s ňou ľudia vedia pracovať na dennej báze a vo svoj prospech?

 

Termín neuroplasticita sa začal objavovať v odbornej literatúre niekde na konci 20. storočia. Z počiatku mal medzi odbornou verejnosťou, ako už to býva, viac odporcov než zástancov no postupne ako sa zdokonaľovali možnosti skúmania mozgu sa potvrdili, že náš mozog je skutočne orgán, ktorý je schopný sa vyvíjať a meniť počas celého nášho života. Základným princípom neuroplasticity je skutočne princíp „use it or lose it“, čo by sme vedeli do slovenčiny preložiť ako „používam alebo strácam“. V praxi to znamená, že náš mozog je veľmi efektívny vo svojom fungovaní a posilňuje a upevňuje t, čo používame a odbúrava, oslabuje a „stráca“ to čo nepoužívame. Jednoduchým príkladom môže byť používanie cudzieho jazyka. Človek, ktorý na pravidelnej dennej báze používa cudzí jazyk po istom čase už nerozlišuje či komunikuje v rodnom či cudzom jazyku. No keď toto denné používanie skončí a človek začne komunikovať výlučne v rodnom jazyku, tak po istom čase keď sa má vrátiť k tomu cudziemu zistí, že opäť vníma ten rozdiel. Samozrejme neznamená to, že ten jazyk kompletne zabudol, ale už to nie je také prirodzené, ako keď to bola dennodenná prax. Teda dá sa povedať, že náš mozog je veľmi ústretový a spolupracujúci vtedy, keď má možnosť pravidelne, opakovane niečo „používať“ a výmenou za to nám po čase ponúka ľahkosť a akúsi samozrejmosť takéhoto fungovania. Pekne to vystihuje citát „Cvičenie robí majstra“. Je tu však aj jedno, ale a síce, že takéto cvičenie vyžaduje energiu, výdrž a pravidelnosť. No často sme vycvičení v bezmocnosti, vzdávaní sa a neveríme si. Treba si však uvedomiť, že aj tu funguje princíp „use it or lose it“. Teda keď sa „trénujeme“ a posilňujeme v bezmocnosti, vzdávaní sa a nedôvere v seba tak sa to deje a náš mozog nám aj v tom vyjde v ústrety aj keď si asi hovoríte, že to nedáva zmysel. Teda často na to, aby sme dokázali urobiť zmenu a vytvoriť nové konštruktívne návyky často zároveň bojujeme aj s tými starými neefektívnymi či niekedy až škodlivými, v ktorých sme dobre vytrénovaní. Je to ako keď chodíte roky po lúke a postupne si na nej vo vysokej tráve vyšliapete cestičku, po ktorej sa kráča ľahšie a keď sa jedného dňa rozhodnete, že začnete chodiť iným smerom, tak bude istý čas trvať, kým vyšliapaný chodník opäť zarastie trávou, a kým si ten nový vyšliapete tak, aby sa vám po ňom ľahko kráčalo. Každopádne, ak to chcete, dá sa to a stojí to zato.

 

6. Aké sú vaše životné hodnoty?

 

Asi najvyššiu hodnotu pre seba vidím v svojej rodine a vo vzťahoch. To je základ, z ktorého vychádzam. V tej abstraktnejšej polohe sú to určite pravda, sloboda, múdrosť, zmysluplnosť a určite humor.

 

7. Čo alebo kto vás v živote najviac inšpiruje/ motivuje?

 

Najviac ma motivujú a inšpirujú moji blízki ľudia. Hlavne moja manželka, ktorá je pre mňa veľkou oporou a najbližším človekom. No inšpirujúce sú pre mňa aj naše deti, ktoré pomaly dospievajú a ja som veľmi rád, že sa zaujímajú o svet naokolo a hľadajú v ňom svoje uplatnenie.

 

8. Akú  knihu momentálne čítate?

 

Nuž momentálne čítam hneď tri knihy odrazu. Nemám to síce vo zvyku, ale tieto tri akoby sa mi navzájom dopĺňali. Prvá kniha je od Daniela Kahnemanna psychológa, nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu, a jej názov je Myšlení rychlé a pomalé. Je to kniha, ktorá popisuje dva systémy, ktorými disponuje naše myslenie. Rýchly systém je založený na heuristikách, ktoré sú v podstate zautomatizované postupy na základe, ktorých naša myseľ robí rýchle a často efektívne rozhodnutia tam, kde je takýto postup žiadúci. Pomalý systém je ten, ktorý vyžaduje čas a sústredenie na to, aby spracoval a vyhodnotil komplexné údaje či komplikované kognitívne operácie. Ak každý systém robí to, čo má, tak je všetko v poriadku. Problém nastáva, keď začneme (často nie vedome) používať rýchly systém tam, kde treba premýšľať a komplexne vyhodnocovať, napr. keď sa ľudia rozhodujú koho budú vo voľbách voliť, a naopak keď, používame pomalý systém tam, kde je vhodné spoľahnúť sa na fungujúce heuristiky napr. ak začneme príliš premýšľať o tom, ako správne gramaticky povedať vetu v cudzom jazyku, keď sme v interaktívnom cudzojazyčnom rozhovore.

Druhá kniha je od Nassima N. Taleba a volá sa Antifragilita. V tejto knihe autor prináša pre mňa veľmi zaujímavý fakt, a to, že opakom krehkého (fragilného) nie je vždy odolné. To, čo autor považuje za fragilné, sú veci/systémy, ktoré sa pod vplyvom rôznych stresorov rozbijú rozpadnú, to čo autor považuje za odolné sú veci, ktoré pod vplyvom rôznych stresorov vydržia. Prináša však ešte tretiu kategóriu a to sú tzv. antifragilné veci/systémy a to sú tie, ktoré sa pod vplyvom rôznych stresorov rozvíjajú, posilňujú, zdokonaľujú.

Treťou knihou je Jak pracuje váš mozek od Davida Rocka. Výborná kniha čerpajúca z množstva neurovedeckých výskumov, na základe, ktorých dokážeme efektívnejšie využívať svoj mozog.

 

9. Čo je vaše životné motto/ krédo/ citát a prečo?

 

Pamätám si ešte z čias stredoškolského štúdia, keď nám učiteľ slovenského jazyka, pán profesor Kontroš, povedal, že „je dobré v živote vedieť o všetkom niečo a o niečom všetko“, a tak ma odvtedy toto motto sprevádza. A nedávno ma oslovil citát: „Ak chcete niečo, čo ste nikdy nemali, musíte robiť niečo, čo ste nikdy neurobili.“

 

10. Čo by ste chceli odovzdať/ odkázať našim čitateľom?

 

"Asi by to bol ešte jeden obľúbený citát: „Definíciou bláznovstva je robiť stále to isté a očakávať pri tom iný výsledok“, teda ak chcete niečo iné, niečo inak urobte niečo iné, urobte niečo inak."

 

Navštívte tiež profil: Martin Miler

- Za rozhovor Martinovi srdečne ďakujeme a želáme všetko dobré - 

6x 0x