Sebaláska - ako sme ju stratili

Všetci si v hĺbke svojej duše želáme, aby nás druhí milovali takých, akí naozaj sme. Ale to nejde, pretože my sami sa takí, akí naozaj sme, nie že nemilujeme, my sa takí ani neprijímame. Ba niekedy sa až nenávidíme. A často o tom ani nevieme, pretože naša nenávisť je podvedomá.

Všetci si v hĺbke svojej duše želáme, aby nás druhí milovali takých, akí naozaj sme. Ale to nejde, pretože my sami sa takí, akí naozaj sme, nie že nemilujeme, my sa takí ani neprijímame. Ba niekedy sa až nenávidíme.

Ako sa toto mohlo stať? Kedy a ako sme stratili lásku k sebe? Veď na tento svet sme prišli ako šťastné bytosti plné bezpodmienečnej lásky.

Asi tušíte, že celé sa to "pokazilo" v DETSTVE. Niekedy v časoch, keď nám rodičia prestanú dávať bezpodmienečnú lásku a nahradia ju láskou podmienečnou. Keď na nás začnú používať ODMENY a TRESTY, hlavne tie emocionálne (a práve tie robia väčšinou nevedome).

Tu je príklad takého nevedomého emocionálneho potrestania:

Otec prichádza domov z práce, nemá práve najlepšiu náladu, pretože bol na koberci u šéfa. Dieťa je celé natešené, že ho vidí a ukazuje mu obrázok, ktorý nakreslilo. Ale rozladený otecko ho podráždene pošle do izby. Dieťa zhruba do 4 rokov vníma svet cez emócie a pocity a otcov nepokoj si spojí so sebou. Otcove odmietnutie si preloží nejako takto: Môj obrázok je škaredý, Neviem kresliť, Tatinko ma nemá rád ...Samozrejme, z jednej takejto situácie sa nevytvorí presvedčenie, že nie som dosť dobrý, ale takýchto situácií je bohužiaľ viac než dosť.

Ale niekedy to rodičia robia aj celkom vedome (bohužiaľ, nevedia ináč):

Dieťa počmáralo stenu v obývačke. Z čistej radosti, možno chcelo potešiť svojho otca, ktorý mu nedávno vychvaľoval jeho obrázok na papieri. Ale tu zrazu neprichádza pochvala, otec kričí, posiela dieťa do izby a zvyšok dňa ho ignoruje. Za trest, nech dieťa pochopí, že kresliť na stenu sa nemá. Takže tu otec vedome svoje dieťa trestá. Dopad je rovnaký. Dieťa nechápe, čo sa deje, vníma iba to, že ho otec odmieta. A je možné, že táto a jej podobné krivdy ho budú sprevádzať celý jeho dospelý život. Veď ono iba nakreslilo obrázok pre tatinka, aby mu urobilo radosť.

Počas detstva sa deje nespočetné množstvo prípadov, kedy nám rodičia za niečo svoju lásku, pozornosť, pohladenie, či iné prejavy náklonnosti dali (to bola pre nás odmena) a za iné sme od nich dostali odmietnutie, opovrhnutie, izoláciu alebo zosmiešnenie (to bol pre nás trest). Tresty sa nám nepáčili, a preto sme sa naučili im vyhýbať a správať sa tak, aby sme získavali odmeny. A to bol začiatok nášho neautentického správania. A tiež začiatok toho, že sme sa začali hodnotiť podľa toho, čo nám vysielali rodičia. Ich správanie sme si dešifrovali tak, že rodičia nás majú radi iba vtedy, keď sme takí, akých nás oni chcú mať. A že za to, akí sme naozaj (za čo prichádzajú tresty), nás radi nemajú a že chceli by nás mať radšej iných – tých pre nich ideálnych.

A potom vchádzajú do nášho života učitelia, spolužiaci, priatelia. Každý má nejaký obraz toho, akých by nás rád mal. A my sa snažíme byť dobrí a hodní lásky pre všetkých. Čo sa samozrejme nedá. Pomaly sa v nás prehlbujú pocity, že nie sme dosť dobrí, dosť múdri, dosť poslušní, milí a tak podobne. Bijú sa v nás dva obrazy. Jeden je ten, ktorý sme si vytvorili ako naše ideálne ja (a asi ich je niekoľko) pre všetkých tých ľudí, ktorí nás odmeňujú alebo trestajú a druhý je naše skutočné ja. Ale toto naše SKUTOČNÉ JA sa nikomu nepáči. Nikto ho nemá rád a preto ho nemáme radi ani my.

A takto sme si vytvorili prvú časť vzťahovej slučky – tak ako nás (ne)majú radi druhí, tak sa (ne)máme radi ani my sami. A z tohto sa rozvinula aj druhá časť – tak ako sa (ne)máme radi my sami, tak nás (ne)majú radi ani tí druhí. Ako z toho von?

Márne budeme čakať na to, že nás tí druhí budú mať radi takých, akí sme. Pokiaľ sa MY SAMI nezačneme prijímať a mať radi takí, akí sme, nebudú nás môcť mať radi ani tí druhí. Jediná cesta je začať od seba.

Cez vyliečenie svojich emocionálnych rán, ktoré sme utŕžili v minulosti do rodičov, učiteľov, spolužiakov, kamarátov, či partnerov.

Ako? Emočným koučingom.

Objednajte sa a začnite sa prijímať takí, akí ste, aby ste sa mohli mať takí aj radi.

S láskou a úctou,
Jana Mladá

 

2x 0x